Medializácia. Jedno slovo evokujúce príliš veľa odvrátených charakterov. Médiá ako také nemajú zlý vplyv či nehrajú špinavú hru. Zlými ich robia len ľudia, ktorí využívajú ich manipulatívnu povahu.
Človek sa postupom času naučil ako podať
informáciu, aby bola pochopená správne. Pomocou vytvárania či pretvárania
skutočností a ich uverejňovania dospel do štádia, kedy je prostredníctvom
médií schopný ovplyvňovať obrovské masy ľudí. Ľahkým spôsobom tak prispieva
k mienkotvorbe, a teda pôsobeniu na všetky zmysly konzumentov,
ktorých racionálny prístup k informácii zastrešujú médiá a ich
jedinou úlohou je nasať a ďalej vstrebávať kvantum
ponúkaných myšlienok.
Nielen
v médiách, ale aj vo všednom živote sa stretávame s ľuďmi manipulujúcimi
naše myšlienky, názory či správanie. Už v minulosti sme mohli vidieť silu
manipulačných praktík, ktorých prijatie poľahky prinieslo nejeden medzinárodný
konflikt. Nebudem sa však vŕtať v dobe minulej, zameriam sa na obrovský
pôsobiaci potenciál súčasných médií, ktoré vedome využívajú naivitu a dôveru
recipientov k dosahovaniu cieľov svojich ovládateľov.
Existuje
množstvo spôsobov ako a čím manipulovať. Televízia, vysielané spoty,
rozhlasové diskusie, printové články či internetové stránky. To všetko ponúka
priestor pre rozsievanie múdrostí a kŕmenie ovečiek bezhlavo prijímajúcich
každý názorový podnet. Otázkou však je, čo je natoľko mocné a variabilné,
aby to bolo schopné zaujať a ovplyvniť väčšinu konzumnej spoločnosti
kedykoľvek a kdekoľvek? Podľa mňa je odpoveďou fotografia. Presnejšie
reklamná fotografia, ktorá sa nachádza všade okolo nás – v televízii, na
internete, na rôznych billboardoch či citylightoch. Sama o sebe je silným
prostriedkom ako zaujať pozornosť. Vychádzam najmä z toho, že zasahuje do
nášho súkromia, zachytáva našu pozornosť a často s nízkou výpovednou
hodnotou ochromuje naše zmysly. Zobrazením tradičných hodnôt si dokáže diváka
získať, vyvolať v ňom emócie a ovplyvniť ho prisvojením si súvislostí
so značkou, textom, udalosťou alebo čímkoľvek iným.
Fenoménom
dnešnej doby však je používanie, lepšie povedané, zneužívanie erotických scén,
priam sexistických, ktorým neodolá žiadne človečie oko. Spôsobom apelovania na
ľudskú sexualitu sa autori snažia vzbudiť pozornosť a privlastniť si prijímateľa,
ktorý posolstvu uverí a podľahne mu. Smutné ale je, ako dokážu telo
dehonestovať a znížiť na úroveň ľahkosti a poddajnosti vlastným
zmyslom.
Príkladom
pre takúto reklamu môže byť napríklad žena v plavkách, ktorá predáva
rybárske potreby, vzdychajúci chlapec s podtextom „Uži si svoj prvý
bankový styk“, súložiaca dvojica, ktorej úlohou je predviesť okuliare či
polonahá žena ukazujúca nosenie (nosenie je silné slovo) nohavíc. Príťažlivé
spracovanie doslova manipuluje príjemcami, rozsieva medzi nich a vnucuje im tzv.
ideál krásy, ktorý môže byť ideálom len ťažko. A prečo? Pretože reklamní
manipulanti využívajú primárnu ľudskú potrebu, teda túžbu páriť sa a vzrušovať
svoje vedomie nad očarujúcou krásou. Týmto spôsobom sa snažia vliezť nám do
hlavy a ostať tam čo najdlhšie, kým si neuvedomíme, aké reklamy v skutočnosti
sú a čo predstavujú.
V súčasnosti
dochádza nielen k neprirodzenému zobrazovaniu tela, ale aj k jeho absurdnému
spájaniu s predmetmi, ktoré ani z ďaleka nesúvisia s ľudskou
nahotou. Celé toto priťahovanie pozornosti pomocou sexuality je často krát
pritiahnuté za uši. My, spotrebitelia a prijímatelia, sa tak stávame
svedkami konkurenčného boja organizácií o našu pozornosť prostredníctvom
spájania intimity s obyčajnými predmetmi. Vznikajú tak nezvyčajné
a pohoršujúce obrazy ľudskej fyziológie, viditeľné na „každom rohu“.
Problém však nespočíva iba v médiách, či v ľuďoch,
ktorí si podmanili ich silu. Záhadou stále zostáva ovládateľnosť ľudskej mysle,
jej interpretovanie informácií a ich následné rozširovanie stále väčšiemu
publiku. Fotografii nejde len o zachytenie našej pozornosti. Skrytý zmysel
spočíva v jej schopnosti donútiť človeka komunikovať o posolstve,
ktoré vyžaruje. Naivná „mysľomisa“ konzumenta tak slúži verejným, obchodným a mediálnym
potrebám rozširovať, recenzovať a komunikovať diktované informácie. Stávame
sa tak otrokmi vlastnej spoločnosti založenej na získavaní názorov z polouveriteľných,
polopravdivých či poloľudských obrazov a textov.