sim.infoblog.sk

Naivita základom manipulácie

Publikované 10.04.2018 v 23:01 v kategórii mediálna manipulácia, prečítané: 5x

Medializácia. Jedno slovo evokujúce príliš veľa odvrátených charakterov. Médiá ako také nemajú zlý vplyv či nehrajú špinavú hru. Zlými ich robia len ľudia, ktorí využívajú ich manipulatívnu povahu.

     Človek sa postupom času naučil ako podať informáciu, aby bola pochopená správne. Pomocou vytvárania či pretvárania skutočností a ich uverejňovania dospel do štádia, kedy je prostredníctvom médií schopný ovplyvňovať obrovské masy ľudí. Ľahkým spôsobom tak prispieva k mienkotvorbe, a teda pôsobeniu na všetky zmysly konzumentov, ktorých racionálny prístup k informácii zastrešujú médiá a ich jedinou úlohou je nasať a ďalej vstrebávať kvantum ponúkaných myšlienok.


     Nielen v médiách, ale aj vo všednom živote sa stretávame s ľuďmi manipulujúcimi naše myšlienky, názory či správanie. Už v minulosti sme mohli vidieť silu manipulačných praktík, ktorých prijatie poľahky prinieslo nejeden medzinárodný konflikt. Nebudem sa však vŕtať v dobe minulej, zameriam sa na obrovský pôsobiaci potenciál súčasných médií, ktoré vedome využívajú naivitu a dôveru recipientov k dosahovaniu cieľov svojich ovládateľov.


     Existuje množstvo spôsobov ako a čím manipulovať. Televízia, vysielané spoty, rozhlasové diskusie, printové články či internetové stránky. To všetko ponúka priestor pre rozsievanie múdrostí a kŕmenie ovečiek bezhlavo prijímajúcich každý názorový podnet. Otázkou však je, čo je natoľko mocné a variabilné, aby to bolo schopné zaujať a ovplyvniť väčšinu konzumnej spoločnosti kedykoľvek a kdekoľvek? Podľa mňa je odpoveďou fotografia. Presnejšie reklamná fotografia, ktorá sa nachádza všade okolo nás – v televízii, na internete, na rôznych billboardoch či citylightoch. Sama o sebe je silným prostriedkom ako zaujať pozornosť. Vychádzam najmä z toho, že zasahuje do nášho súkromia, zachytáva našu pozornosť a často s nízkou výpovednou hodnotou ochromuje naše zmysly. Zobrazením tradičných hodnôt si dokáže diváka získať, vyvolať v ňom emócie a ovplyvniť ho prisvojením si súvislostí so značkou, textom, udalosťou alebo čímkoľvek iným.
     Fenoménom dnešnej doby však je používanie, lepšie povedané, zneužívanie erotických scén, priam sexistických, ktorým neodolá žiadne človečie oko. Spôsobom apelovania na ľudskú sexualitu sa autori snažia vzbudiť pozornosť a privlastniť si prijímateľa, ktorý posolstvu uverí a podľahne mu. Smutné ale je, ako dokážu telo dehonestovať a znížiť na úroveň ľahkosti a poddajnosti vlastným zmyslom.


     Príkladom pre takúto reklamu môže byť napríklad žena v plavkách, ktorá predáva rybárske potreby, vzdychajúci chlapec s podtextom „Uži si svoj prvý bankový styk“, súložiaca dvojica, ktorej úlohou je predviesť okuliare či polonahá žena ukazujúca nosenie (nosenie je silné slovo) nohavíc. Príťažlivé spracovanie doslova manipuluje príjemcami, rozsieva medzi nich a vnucuje im tzv. ideál krásy, ktorý môže byť ideálom len ťažko. A prečo? Pretože reklamní manipulanti využívajú primárnu ľudskú potrebu, teda túžbu páriť sa a vzrušovať svoje vedomie nad očarujúcou krásou. Týmto spôsobom sa snažia vliezť nám do hlavy a ostať tam čo najdlhšie, kým si neuvedomíme, aké reklamy v skutočnosti sú a čo predstavujú. 


     V súčasnosti dochádza nielen k neprirodzenému zobrazovaniu tela, ale aj k jeho absurdnému spájaniu s predmetmi, ktoré ani z ďaleka nesúvisia s ľudskou nahotou. Celé toto priťahovanie pozornosti pomocou sexuality je často krát pritiahnuté za uši. My, spotrebitelia a prijímatelia, sa tak stávame svedkami konkurenčného boja organizácií o našu pozornosť prostredníctvom spájania intimity s obyčajnými predmetmi. Vznikajú tak nezvyčajné a pohoršujúce obrazy ľudskej fyziológie, viditeľné na „každom rohu“.



     Problém však nespočíva iba v médiách, či v ľuďoch, ktorí si podmanili ich silu. Záhadou stále zostáva ovládateľnosť ľudskej mysle, jej interpretovanie informácií a ich následné rozširovanie stále väčšiemu publiku. Fotografii nejde len o zachytenie našej pozornosti. Skrytý zmysel spočíva v jej schopnosti donútiť človeka komunikovať o posolstve, ktoré vyžaruje. Naivná „mysľomisa“ konzumenta tak slúži verejným, obchodným a mediálnym potrebám rozširovať, recenzovať a komunikovať diktované informácie. Stávame sa tak otrokmi vlastnej spoločnosti založenej na získavaní názorov z polouveriteľných, polopravdivých či poloľudských obrazov a textov.